Zle sa rýchlo stane

09.08.2009

vsetkych vas po velmi dlhej dobe pozdravujem a dakujem vam, ze “ste so mnou”. skoro dva roky som nepisala tento diary, pretoze som jednoducho mala toho tak vela, ze mi neostaval cas informovat vsetkych o tom, co robim alebo co sa mi deje. moji blizki priatelia tvrdia, ze som toho asi naozaj mala nalozeneho dost, lebo v pondelok 3.8.2009 ma osud trochu pribrzdil. verim, ze to so mnou myslel dobre a to pribrzdenie bude trvat len tie 3 mesiace, ako tvrdia lekari, ja si vsak myslim, ze to zvladnem aj skor, ale budem ich pocuvat a budem (uz teraz som) disciplinovana.

 

v pondelok som sa vybrala do michaloviec pomahat mojej svagrinke na 10 dni s mojim 3-rocnym synovcom leom, aby sa ona mohla naplno venovat jeho tyzdnovej sestricke alii.  

cestou som sa zastavila na stavbe mojho domceku, ktory na vidieku uz skoro rok staviam na skusky s kapelou, tvorbu a oddych. maju ho dokoncit asi o 2 mesiace a strasne sa tesim, ze budem mat miesto, kde bude vznikat vela hudby a kde sa budem stretavat so skvelymi ludmi.

moj vysnivany vidiecky domcek, po ktorom som tuzila este ked som robila preklady z anglictiny. ked som niekedy dostala 200 stranovy preklad a musela som 14 hodin denne presediet v hnusnom podnajme za pocitacom, snivala som o tom, ze si raz postavim domcek, kde budem na terase s notebookom pracovat a vo velkej pohode vsetko zvladnem. a tak som si ho sama cely navrhla, nasla som krasny pozemok a ...  

v pondelok som tam sla dat namerat schody do podkrovia a spojazdnit s panom krbarom krb, co mi pred par tyzdnami dokoncil. mala som obrovsku radost, ako to tam uz vyzera skoro hotove. a ked vsetci odisli a ja som tam ostala sama, zavesila som si na krk moju zrkadlovku a vysla som do podrovia po kovovom rebriku, ktory sluzi, kym nebudu schody. rebrik bol trochu strmy, tak som si ho posunula na plytsie... vysla som hore a nafotila som par dalsich zaberov toho carovneho otvoreneho priestoru so siedmimi stresnymi oknami, kde raz tuzim nahrat moj live unplugged koncert. ked som schadzala z podkrovia, moj prvy krok na rebrik zhora ho uvolnil a leteli sme volnym padom jedno cele poschodie. dopadla som na chrbat na beton vedla rebrika a moj prvy reflex bol pokusit sa vstat. to, ze sa mi to podarilo, ma ustilo, ze miecha je vporiadku, hlavu som si nastastie tiez neudrela, ale musela som padnut najprv na lavu patu, pretoze mam zlomenu jednu kost v clenku a 12. stavec v chrbtici. vydrzala som stat asi sekundu a hned ma bolest zviezla spat na beton. 

lezala som na chrbate asi 15 minut a chvilu som vahala, ci mam volat mame, ta sa ako lekarka urcite bude vediet zorientovat, co vsetko mi moze hrozit a poriadne ju tym asi vydesim, alebo mojmu priatelovi... zavolala som im obom a priatel chcel okamzite pre mna ist. trvalo by mu to ale aj 2 hodiny, je to dalej od bratislavy. pri pomysleni na to, ze dovtedy bude moja bolest niekolko krat horsia, povedala som si, ze vyuzijem zaciatocny sok organizmu a odsoferujem do blavy. viem, ze to bolo riziko, ale nevedela som, ze mam dve zlomeniny. doslo mi to, ked som musela preradovat rychlost, lebo kazde stlacenie spojky bola poriadna bolest. sla som pomaly a opatrne a dosla som az domov, odkial ma uz moj priatel odviezol na bratislavske kramare. tam som stravila na traumatologii tri dni a dnes som uz doma v bratislave. prve dni v nemocnici som trpla, aby sa zlomeniny neukazali ako komplikovane a nebolo ich treba operovat. nastastie nic take nebolo treba. lekari tvrdia, ze sa vsetko zahoji bez nasledkov a po troch mesiacoch budem znova schopna fungovat ako predtym. cele tri mesiace nesmiem sediet, musim len lezat alebo trochu chodit. uz od prveho dna ma postavili v korzete na nohy a viem sama zvladat vsetky zakladne veci. som strasne rada, ze to nie je horsie, uvedomujem si kazdu chvilu, ako hrozne to mohlo dopadnut. vcera som sa dozvedela, ze den po mojom pade padlo niekde na vychodnom slovensku z pojda asi 15 rocne dievca a to svoj pad neprezilo. je mi to naozaj luto. niekto nemal tolko stastia ako ja a preto si to o to viac uvedomujem a odteraz budem asi velmi opatrna. a ten moj vysnivany dedinsky dom odteraz bude pre mna uz uplnou srdcovou zalezitostou. lebo ma v pondelok nenechal zomriet. odstavenie do postele na 3 mesiace vezmem ako varovanie, ze sa netreba tak ponahlat. aj ked ja som vsetky tie veci, co som za posledny rok organizovala, ci uz sukromne alebo hudobne, robila so strasnym zanietenim a radostou. nemala som pocit stresu ani nahanania sa. iba niekedy :-)

teraz uz naozaj spomalim.

 
< Späť